23 SEP 2016 - 12 JAN 2017

Optické oko
Geometria - umenie ako pasca pre oko a myseľ

Share on facebook

Umelci: Marina Apollonio (1940), Bernard Aubertin (1934), Štefan Belohradský (1930 – 2012), Alberto Biasi (1937), Franco Costalonga (1933), Milan Dobeš (1929), Ašot Haas (1981), Ennio Chiggio (1938), Radoslav Kratina (1928 – 1999), Manfredo Massironi (1937 – 2011), Adam Szentpétery (1956)

Kurátorka: Ivana Moncoľová

Slovo spectáculum (predstavenie) súvisí s videním, pozeraním sa na dielo a jeho výzor, ako aj na jeho význam. Hovoríme tak o percepcii, vnímaní. Tlmočenie optických klamov je, samozrejme, známe z rôznych období výtvarného umenia. Či už v princípe impresionizmu vytvárajúceho dojem/zdanie zložením farebného spektra, alebo napríklad realistickej maľby trompe l´oeil klamúcej diváka vytváraním ilúzie priestoru a objemu. Optický klam na výstave Optické oko je založený na jednoduchých geometrických tvaroch, poprípade ich prekrývaní a zhlukovaní, ktoré vytvárajú ilúziu priestoru, pohybu, svetelného zdroja, na tvorbe efektov ako moiré (moaré – interferencia dvoch pravidelných podobných rastrov, ktorá vytvára pri kruhovom vzorci pocit nekonečného priestoru a jeho zakrivenia). Dvojrozmerný obraz simuluje trojdimenzionálny priestor, trojrozmerný statický objekt vytvára zdanie pohybu. K tomu je nevyhnutná jednoduchá interakcia diváka, a to jeho pohyb v priestore pri pozeraní si umeleckého diela. Mozog vnímaním prepína medzi dvoma statickými obrazcami. Prepína tak rýchlo, že si ich zloží do trojrozmernej scény (princíp stereoskopie, ktorú doviedol do vrcholnej fázy virtuálny zábavný priemysel).
Výstava Optické oko predstavuje zo 60. rokov a zo súčasnosti diela, ktoré citujú a používajú princíp optickej pasce pre divákov zrak a myseľ. Výber diel je postavený na optickom klame a skúsenosti nášho zmýšľania schopného si ilúziu poskladať do výsledného efektu.

Geometrické, konštruktívne, optické tendencie v umení vznikali v zárodkoch už počas 20. rokov 20. storočia v Rusku (konštruktivizmus) či v 50. rokoch v Paríži (op-art a medzinárodní umelci pohybujúci sa okolo Galérie Denise René). V priebehu prvej polovice 50. rokov 20. storočia sa tieto tendencie rozšírili, geometrická abstrakcia bola akceptovaná ako nasledovníčka výbojných raných avantgárd. Jej udržanie, pokračovanie súviselo s kontinuitou technického vývoja a vedeckých objavov rozšírených medzi širšiu populáciu. Konkrétne v umení vznikala potreba umelca prepojiť matematické myslenie s umením, čo možno dať do súvisu s individuálnym autorským hľadaním univerzálneho poriadku (rádu Univerza) medzi výpočtami, fyzikálnymi úkazmi sprostredkovanými umením a umeleckým dielom.
Dynamika zmien v spoločnosti a zároveň v dobývaní vesmíru bola od začiatku 60. rokov silne prítomná v spoločenskej, ako aj vedeckej diskusii. Tvorcov ovplyvnila fascinácia zo stretnutia s industriálnou technikou, do ktorej významu sa snažili vniesť humanizačné funkcie. V umení to všetko bolo základným priestorom a predovšetkým osobným hnacím motorom pre individuality ako Milan Dobeš, Štefan Belohradský, Radoslav Kratina a iní, ktorí prišli na výtvarnú scénu vo vtedajšom Československu v prvej polovici 60. rokov. Československý kontext umenia geometrie a neo-konštruktívnych tendencií, kinetizmu v 60. rokoch získal na výstavách vo svete značný ohlas. Autori vystavovali v máji až auguste 1969 na výstave Nove tendencije 4 v Záhrebe. Nove tendencije boli v rokoch 1961 – 1978 celosvetovou prehliadkou umenia čerpajúcou z „programovaného umenia“.

Uvádzanie českých a slovenských umelcov (Milan Dobeš, Štefan Belohradský, Radoslav Kratina) v kontexte talianskych umelcov (Marina Apollonio, Francúz Bernard Aubertin, Alberto Biasi, Franco Costalonga, Ennio Chiggio, Manfredo Massironi) nie je samoúčelné, generačne mladší Taliani (od spomínaných Čechov a Slovákov), tu zase recipročne vystavovali už v roku 1968 na prehliadke Medzinárodného bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968 (talianski umelci G. Alviani, A. Biasi, A. Bonalumi), či na výstave konkretistov v Žiline v marci 1968 (napr. P. Dorazio, J. Le Parc, F. Morellet, J. R. Soto).
V kontexte výstavy Optické oko je potrebné spomenúť umelecké úspechy a akceptáciu aj na východ a západ od hraníc Československa v 60. rokoch, a to dielom Milana Dobeša. Reflexiu jeho tvorby zvýraznila spolupráca s nemeckými teoretikmi umenia (U. Kultermannom a F. Popperom), ktorí jeho diela zaregistrovali na samostatnej výstave v Prahe v roku 1966. Od roku 1968 ho obaja nemeckí kurátori obsadzovali na zahraničné výstavy ako zakladateľa kinetického umenia. Bol vystavujúcim autorom na jednej z najprestížnejších výstavných prehliadok umenia Documenta 4 v nemeckom Kasseli (konajúcej sa opakovane dodnes). Prechodom na normalizačné 70. roky sa naviazanie na aktívny svetový kontext a kooperácie značne obmedzili. Významnou prezentáciou sa stala expozícia na svetovej výstave Expo´70 v Osake v roku 1970.

Umenie má mať odozvu v momente, kedy vzniká, vtedy má schopnosť priblížiť sa čo najviac človeku svojej doby. Preto predstavujeme v kontexte svetových mien aj generačne mladších autorov zo slovenskej výtvarnej scény. Ku generácii, ktorá nastúpila na výtvarnú scénu v 80. rokoch 20. storočia, patrí Adam Szentpétery. V jeho práci zohráva základnú úlohu budovanie priestoru silným maliarskym kódovaním založeným na línii, farbe a ploche. Jeho kruhové maľby s evokáciou možností ďalšieho priestoru za prvotnými farebnými líniami diváka úplne pohltia.
Mladšou a výraznou osobnosťou je Ašot Haas, ktorý k výtvarným námetom starších autorov pracujúcich s geometriou pribral silné a funkčné technologické východisko, ktoré je často zahrnuté do funkčnosti umeleckého diela. Výsledné diela sú na pomedzí obrazu, objektu, dizajnu. Jeho svetelné, pulzujúce obrazy, veľké sklenené šošovky s geometrickým rastrom diamantu, či vo farebnom spektre meniace sa svetelné objekty priamo rátajú s technickým pohodlím dnešného diváka a zberateľa. Optický efekt je hra umelca s divákom, povzbudzuje jeho interaktivitu a vnímanie samotného diela.

Foto výstavy: Marko Horban