08 MAR - 22 APR 2017

MDŽ (MAĽBA DNEŠNÝCH ŽIEN)

Share on facebook

Klára Bočkayová (1948), Veronika Rónaiová (1951), Jana Farmanová (1970), Dorota Sadovská (1973), Alexandra Barth (1989) a Kristína Bukovčáková (1991)

Kurátor: Ľuboš Lehocký

MDŽ je prvou zo série výstav zameraných na prezentáciu slovenských a zahraničných umelkýň v galérii White & Weiss. Aktuálna výstava je generačným prierezom a sondou do tvorby šestice výrazných súčasných slovenských autoriek.

Prirodzene ako prvé sa núka hovoriť o ženskosti, o ženskej maľbe či nazerať na prácu autoriek feministickou optikou. Slovník slovenského jazyka zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, teda z obdobia, keď začínali tvoriť dve najskúsenejšie autorky, ktorých diela výstava prezentuje, definuje nefyziologicky chápanú ženskosť ako “súhrn vlastností, znakov typických pre ženu (najmä jemnosť, citovosť, pôvab)”. Ak prijmeme, že ženskosť (s mužskosťou ako podkategórie ľudskosti), ktorá sa neviaže len na fyzické telo existuje, potom je táto definícia katastrofálne redukujúca a nepresná. Prejdime teda radšej od pojmu ženské k pojmu ľudské.

Jednou z kvalít, ktorej mieru v tvorbe vystavených prác možno sledovať je figuratívnosť/figurálnosť (viac alebo menej realistické zobrazovanie vecí / prítomnosť ľudskej figúry). Všetky autorky pracujú s postavou alebo jej fragmentom. Presnejšie však bude, ak nezostaneme len pri figúre ako forme, ale budeme sa venovať všeobecne človeku. Povedzme, Dorotu Sadovskú nesporne zaujíma výtvarné zobrazenie figúry – spôsoby, konvencie, kontexty, výrazovosť, významovosť a podobne, no podstatné v jej diele je aj niečo iné. Na maľbe Adam a Eva (1999) je zobrazenie figúr redukované na jednoduchý obrys, tenkú bielu líniu na sýtožltom pozadí. Tá dovoľuje vystúpiť do popredia symbolickému, archetypálnemu príbehu o zvádzaní, pokušení a porušení tabu či príbehu o archetypálnom vzťahu nielen žien a mužov, ale ľudí ako takých. Podobne, nie ako na figúru muža alebo ženy, ale ako na človeka, by sme sa mohli pozerať aj na postavy z malieb ostatných autoriek.

V rozličnej miere sa vo vystavených dielach pracuje so štylizáciou, deformáciou, expresivitou alebo odklonom od veristického/realistického zobrazenia skutočnosti. Či spôsob vzniku tohto odklonu má niečo ženské, nie je zrejmé. Napríklad, o rukopise Kristíny Bukovčákovej možno povedať, že je náznakový, skicovitý, fluidný, ľahký, v ťahu a farebnosti expresívny a podobne. No ťažšie zodpovieme otázku, ako súvisí so ženskosťou, respektíve ako s ňou súvisí čokoľvek z jej maľby. Čo je ženské na tom, že vidíme dvojicu postáv zasadenú do prírodnej scenérie a otočenú divákovi chrbtom? Alebo na tom, že sa dívame na nahé telá muža a ženy, ktorých pohľad smeruje z obrazu von alebo sa upiera do prázdna? Tragédia (2015) nám neevokuje ženskosť, ale predovšetkým napätie, nepokoj, obavu z čohosi nepríjemného, čo iba tušíme.

Škála pocitov, od nepokoja a melanchólie až po zamyslenosť alebo zasnenosť, sa objavuje aj v tvorbe iných vystavených autoriek, pričom sa spája, okrem iného aj s prítomnosťou ženskej postavy v obraze. Je napríklad Hlava v oblakoch (Jana Farmanová, 2000) hlavou, ktorá by nemohla patriť mužovi? Akcentuje sa gramatickým rodom v názve obrazu Pompejanka I. (2013) niečo výsostne ženské? Ak aj áno, pomyslenia na ostatných ľudí z Pompejí, vrátane Pompejankinho otca, sa aj tak nezbavíme. Ide totiž najmä o príbeh ľudský, o tragédiu, ktorá zasiahla všetkých, bez ohľadu na pohlavie.

V roku 1972 namaľovala Veronika Rónaiová obraz Osamelá. Na výstave MDŽ predstavuje galéria White & Weiss doposiaľ nevystavenú grafiku, ktorá vzniku toho obrazu predchádzala. Zároveň na výstave možno vidieť aj autorkine novšie dielo Autoidentifikácia VI. (2004/2006), ktoré čerpá z pôvodného motívu sediacej ženy so sklonenou hlavou opretou o predlaktie. Osamelá ženská postava sa v čase od vzniku Rónaiovej grafiky dodnes presunula z privátneho prostredia do verejného priestoru galérie, kde sa metareferenčne množia autointerpretácie Osamelej. Motív obrazu a všetko, čo predstavuje, ako aj samotné dielo, sú niečím, čo sa pohybuje v meniacich kontextoch (života človeka, ostatnej maliarkinej tvorby, inštitucionálnej praxe atď.). Proces autoidentifikácie sa však nedotýka iba autorky. S Osamelou i osamelosťou sa dnes môže stotožniť divák, bez ohľadu na pohlavie vyobrazenej postavy či vlastné, i bez ohľadu na datovanie diela alebo počet ženských autoriek zastúpených v zbierkach múzejných inštitúcií. Osamelosť a pokusy o sebaidentifikáciu, hľadanie miesta vo svete, sú čímsi, čo zažívame všetci, nezávisle na veku, pohlaví a spoločenskom statuse.

Rovnako aj práca Kláry Bočkayovej je na výstave prezentovaná nielen dielom zo súčasnosti, ale i obrazom z obdobia, keď bola autorka približne vo veku, v ktorom vystavujú najneskôr narodené maliarky – Barth a Bukovčáková. Bočkayová je na výstave teda zastúpená starším obrazom More chce byť ako nebo (1974) a aktuálnou maľbou Bledý sen (2016). Medzi týmito dvoma dielami vidno istý posun. Nájdená výšivka, stereotypne považovaná za atribút ženskosti a banálnosti, je na maľbe zo sedemdesiatych rokov prítomná doslova fyzicky. Je priamo jej podkladom. V novšom diele na ňu, prostredníctvom frotáže a vlastnej autorskej techniky, odkazuje už len anamorfický, v obmenách sa opakujúci tvar. Fyzický posun plôch, s ktorými pri maľovaní autorka narába, je tu dôležitým prostriedkom, ktorý vytvára vizuálny efekt. Symbolicky ide, aj na jednotlivých obrazoch (vrátane staršieho), aj o posun od výšivky k maľbe, od stereotypného k nekonvenčnému, od “ženskej práce” (plátenko z dedinských alebo meštianskych kuchýň) k umeleckej práci. Autorka nevdojak preukazuje aj to, že neexistuje akási primitívna tvorivá ženská predispozícia – vyšívať, nemaľovať. Pravdou samozrejme je, že slobodná umelecká realizácia bola dlho a často ženám odopieraná. No ukazuje sa, že tak ako Klára Bočkayová dokázala výtvarne zhodnocovať a posúvať významy motívov z výšiviek, i v spoločnosti sa v priebehu vývoja posunulo, rozrušilo a reformovalo niekedy absurdné definovanie mužskosti a ženskosti, či pozícií mužov a žien. Dokazuje to, napríklad, aj zbežný pohľad na aktuálny výstavný program súčasných galérii.

Ak by však nastala apokalypsa, po ktorej by v ruinách galérie bolo objavené napríklad dielo Alexandry Barth – Fajčiarska prestávka (2015), smerovali by myšlienky objaviteľov k pohlaviu autora či autorky? Uvažovali by, či ide o maľbu ženy alebo by sa ich primárne dotkol výjav zamysleného človeka, ktorý nachvíľu spočinul a dumal možno o zajtrajšku, o márnosti svojej práce alebo o niečom inom? A bolo by dôležité, či by sa na plátno díval muž alebo žena?

Neviem, či je v spomenutých témach, motívoch a spôsoboch výtvarnej artikulácie niečo typicky ženské, ani čo to vôbec znamená, byť typicky ženský. Dôležitejšie je, či je dielo dobré alebo nie. Veď ani samotné umelkyne k redukcii ľudského a umeleckého na mužské alebo ženské nepristupujú. Ak chceme, môžeme sa tomu vyhnúť aj my. Niekedy nie je zbytočné, ak sa zbavíme úpornej snahy prepájať vzťah pohlavia autorky a jej diela. Alebo ak sa zbavíme snahy nazerať na dielo rodovo podmienenou optikou. Umenie predsa vnímame v prvom rade ako ľudské, až potom prípadne prichádza reflexia niečoho, čo môže súvisieť s ženskosťou v akomkoľvek zmysle. Zdá sa, že v momente, keď ide o čosi skutočne ľudsky podstatné a bazálne, nezáleží na pohlaví. Možno to tak vnímam iba ja, ignorantský, necitlivý muž… Ako to vidíte vy?